Steve Jobs - Prednáška na Stanforde.

Video

Je mi cťou zúčastniť sa s vami tohto slávnostného ukončenia akademického roka na jednej z najlepších univerzít sveta. Sám som neabsolvoval. Vlastne som nikdy nebol absolúcii blízko. Chcel by som vám dnes povedať tri príbehy zo svojho života. To je všetko. Nič svetoborné, len tri príbehy.

Prvý príbeh je o spájaní bodiek. Z Reed College som odišiel hneď po pol roku, ale ešte som tam asi rok a pol zostal, kým som neodišiel definitívne. Prečo? Všetko začalo pred mojím narodením. Moja biologická matka, mladá a slobodná absolventka univerzity, sa rozhodla, že ma dá k adopcii. Veľmi si želala, aby ma prevzala vysokoškolsky vzdelaná rodina, a všetko bolo dohodnuté tak, že keď sa narodím, ujme sa ma právnik so svojou ženou. Lenže som prišiel na svet a oni sa v poslednej chvíli rozhodli, že vlastne chcú dievčatko. Takže mojim rodičom, ktorí boli na zozname, zazvonil uprostred noci telefón: „Máme chlapca, ktorého sme nečakali. Chcete ho?“ „Jasné,“ povedali. Biologická matka potom zistila, že moja matka nemá vysokoškolské vzdelanie, a môj otec dokonca ani nedokončil strednú školu. Doklady o adopcii odmietla podpísať. Obmäkčilo ju, až keď jej moji rodičia o niekoľko mesiacov neskôr sľúbili, že ma dajú študovať. Po sedemnástich rokoch som sa skutočne zapísal na štúdium. Naivne som si vybral univerzitu skoro tak drahú ako Stanford, a tak všetky úspory mojich robotníckych rodičov padli na školné. Po pol roku som v tom nenašiel žiadny zmysel. Nemal som tušenie, čo by som chcel v živote robiť a ako by mi univerzita mohla pomôcť to zistiť. Len som tu utrácal všetko, čo moji rodičia za život našetrili. Preto som sa rozhodol štúdiu nechať a veril som, že to nakoniec dopadne dobre. Tenkrát som z toho mal trochu strach, ale dnes to vidím ako jedno z mojich najlepších rozhodnutí. Od okamihu, keď som sa na školu vykašlal, som nemusel chodiť na povinné prednášky, ktoré ma nezaujímali, a mohol som začať navštevovať tie, ktoré mi pripadali zaujímavé. Nebolo to však všetko len úžasné. Nemal som internát, takže som prespával na zemi u kamaráta. Vracal som fľaše od Coly za päť centov, aby som si mohol kúpiť niečo na jedenie. Každú nedeľu som chodil desať kilometrov na druhý koniec mesta do chrámu hnutia Haré Krišna, aby som sa aspoň raz týždenne dobre najedol. Robil som to rád. A neskôr sa ukázalo, že veľa z toho, kam ma zvedavosť a intuícia zaviedli, je neoceniteľné. Uvediem príklad. Reed College vtedy poskytovala snáď najlepšiu výuku kaligrafie v krajine. Vo všetkom kampuse boli všetky plagáty, všetky štítky na zásuvkách krásne ručne vyhotovené. Pretože som štúdium ukončil a nemusel chodiť na bežné prednášky, rozhodol som sa, že budem navštevovať kurz kaligrafie a naučím sa ju. Dozvedel som sa o patkových a bezpatkových písmach, o menlivých medzerách medzi rôznymi kombináciami písmen, o tom, čo robí dobrú typografiu skvelou. Bolo to úžasné, s historickým pozadím, umelecky sofistikované spôsobom, na ktorý veda nemá odpoveď. Bol som nadšený. Nezdalo sa, že by som niečo z toho mohol v praktickom živote využiť. Keď sme ale o desať rokov neskôr robili prvý Macintosh, využil som všetko, čo som sa naučil. A všetko sme to dali do Maca. Bol to prvý počítač s krásnou typografiou. Keby som na univerzite neabsolvoval tento kurz, Mac by nemal rôzne druhy písiem a proporcionálne vzdialenosti medzi písmenami. A pretože Windows kopírovali Maca, je možné, že by to nemal žiadny počítač. Keby som na univerzitu chodil ďalej, nikdy by som sa nenaučil kaligrafiu a osobné počítače by možno tú úžasnú typografiu nemali. To som nemohol vedieť, keď som bol na univerzite, ale o desať rokov neskôr to už bolo úplne jasné. Nikdy neviete vopred, ktoré bodky sa spoja do čiary, to vidíte, len keď sa ohlédnete. Musíte teda veriť, že sa vám jedného dňa nejako spoja. Musíte sa na niečo spoľahnúť – na svoju odvahu, osud, život, karmu, na čokoľvek. Len tak budete mať dosť sebadôvery, aby ste išli za svojím srdcom. Tento prístup ma v živote nikdy nezklamal a dokázal mi zmeniť život.

Môj druhý príbeh je o láske a strate. Mal som šťastie. To, čo ma bude v živote baviť, som si našiel skoro. Apple sme založili s Wozom (Steve Wozniak, spoluzakladateľ Apple) v garáži u mojich rodičov, keď mi bolo dvadsať. Pilne sme pracovali a za desať rokov sa z Apple-u stala z nás dvoch v garáži dvojmiliardová spoločnosť s viac ako 4000 zamestnancami. Rok predtým sme na trh uviedli náš najlepší výtvor – MacIntosh – a ja som mal práve tridsať. A potom ma vyhodili. Ako vás môžu vyhodiť zo spoločnosti, ktorú ste založili? Pretože stále rástla, prijali sme človeka, o ktorom som si myslel, že má talent a že ju so mnou bude riadiť. Asi rok to fungovalo. Potom sa ale naše predstavy o budúcnosti začali rozchádzať, až medzi nami došlo k roztržke. Naša správna rada stála za ním a tak som vo tridsiatke dostal padáka. A veľmi verejne. To, čo bolo stredobodom môjho celého dospelého života, bolo preč. Bolo to hrozné. Niekoľko mesiacov som naozaj nevedel, čo robiť. Cítil som, že som sklamal predchádzajúcu generáciu podnikateľov, že som upustil štafetový kolík pri predávaní. Stretnul som sa s Davidom Packardom a Bobom Noycem a snažil som sa im ospravedlniť, že som to tak pokazil. Môj neúspech bol verejnou záležitosťou, a dokonca som uvažoval, že odídeme zo Silicon Valley. Postupne mi ale začala dochádzať jedna vec. To, čo som robil, som mal rád. Udalosti v Apple-i to ani trochu nezmenili. Odmietli ma, ale ja som to stále mal rád. A tak som sa rozhodol začať znova. V tej dobe som to nevedel, ale ako sa ukázalo, to, že ma vyhodili z Apple-u, bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Tlak byť stále úspešný nahradila ľahkosť nového začiatku, s menšou istotou vo všetkom. Bol som slobodný a mohol som začať jedno z najviac tvorivých období svojho života. Počas piatich rokov som založil spoločnosť NeXT, potom Pixar a zamiloval som sa do úžasnej ženy, s ktorou som sa oženil. Pixar ako prvý natočil film animovaný počítačom (Toy Story) a dnes je najúspešnejším animačným štúdiom na svete. Cesty osudu sú nevyzpytateľné, a tak firmu NeXT kúpila práve Apple, takže som sa do nej vrátil, a technológie, ktoré sme vyvinuli v NeXT, sú srdcom dnešného znovuzrodenia Apple-u. A s Laurene máme úžasnú rodinu. Viem celkom isto, že nič z toho by sa nestalo, keby ma z Apple-u nevyhodili. Bola to hrozne horká pilulka, ale pacient ju asi potreboval. Život vám niekedy zamieša. Nedajte sa! Som presvedčený, že jediný dôvod, prečo som pokračoval, bol, že to, čo som robil, som mal rád. Nájdite si, čo budete mať radi. Platí to pre prácu aj pre ľudí, s ktorými budete žiť. Práca vám zaplní veľkú časť života, a spokojní budete jedine vtedy, keď budete robiť to, o čom ste presvedčení, že je to veľká vec. A jediný spôsob, ako robiť veľkú vec, je mať radi to, čo robíte. Ak ste to ešte nenašli, hľadajte ďalej. Nerobte kompromisy. Je to ako so všetkými vecami srdca, keď to nájdete, poznáte to. A rovnako je to so všetkými veľkými vzťahmi – ako roky ubiehajú, sú stále lepšie. Takže hľadajte, kým to nenájdete. Neprestávajte!

Môj tretí príbeh je o smrti. Keď mi bolo sedemnásť, objavil som citát, ktorý znel približne takto: „Ak budeš každý deň žiť tak, ako keby bol tvoj posledný, jedného dňa to určite bude pravda.“ Zapôsobil na mňa a odvtedy, po tridsať rokov, sa každé ráno pozriem do zrkadla a pýtam sa sám seba: „Ak by dnešný deň bol posledný v mojom živote, chcel by som robiť to, čo mám dnes v pláne?“ A ak už viac dní za sebou bola odpoveď „nie“, vedel som, že musím niečo zmeniť. Vedomie, že čoskoro umriem, je to najdôležitejšie, čo mi pomohlo urobiť zásadné životné rozhodnutia. Takmer všetko – všetky vonkajšie očakávania, hrdosť, strach z ťažkostí alebo neúspechu – je tvárou v tvár smrti bezcenné a zostáva len to, čo je dôležité. Najlepší spôsob (ktorý poznám), ako nespadnúť do pasce predstavy, že máte čo stratiť, je uvedomiť si, že zomriete. Nazí ste už teraz. Nie je dôvod neísť za tým, čo vám hovorí srdce. Približne pred rokom mi diagnostikovali rakovinu. O 7.30 ráno mi urobili scan a ten jasne ukazoval nádor na pankrease. Nemal som ani potuchy, čo je pankreas. Lekári mi povedali, že s veľkou pravdepodobnosťou ide o neliečiteľný nádor a že nemám dúfať, že budem žiť dlhšie ako štvrť až pol roka. Môj lekár mi poradil, aby som išiel domov a dal svoje veci do poriadku – čo sú slová, ktorými sa obvykle oznamuje, že umierate. Znamená to pokúsiť sa povedať deťom všetko, o čom ste si mysleli, že na to máte desať rokov. Znamená to zaistiť, aby rodina mala čo najmenej problémov. Znamená to rozlúčiť sa. S tou diagnózou som žil celý deň. Večer mi urobili biopsiu. Endoskopom mi zavedli ihlu pažerácom, žalúdkom a črevami až do pankreasu a z nádoru odobrali niekoľko buniek. Bol som pod sedatívami, ale moja žena, ktorá pri tom bola, mi povedala, že keď lekári videli bunky v mikroskope, zajásali, pretože sa ukázalo, že ide o vzácnu formu pankreatického nádoru, ktorá je chirurgicky liečiteľná. Nádor mi odstránili a nič mi nie je. To bol doteraz môj najintimnejší stret so smrťou a dúfam, že ešte aspoň niekoľko desaťročí tak zostane. Ale prežil som ho, a tak vám to teraz môžem povedať s trochu väčšou istotou, ako keby pre mňa smrť bola síce užitočným, ale čisto intelektuálnym pojmom: Nikto nechce zomrieť. Ani ľudia, ktorí chcú ísť do neba, nechcú zomrieť, aby sa tam dostali. A napriek tomu je smrť osud, ktorý všetci zdieľame. Nikto mu neunikne. A tak to má byť, pretože smrť je pravdepodobne najlepším vynálezom života. Je to hybná sila zmien. Odstraňuje staré, aby uvoľnila cestu novému. Práve teraz ste vy to nové, ale čoskoro zestarnete a budete odstránení. Ospravedlňujem sa, že to tak dramatizujem. Ale je to tak.

Váš čas je obmedzený, takže ho nerozhadzujte a nežijte život niekoho iného. Nedovoľte, aby vás chytila predstava, že musíte žiť podľa toho, čo si myslia ostatní. Nepripustite, aby hluk cudzích názorov utopil váš vlastný vnútorný hlas. A to najdôležitejšie: majte odvahu ísť za svojím srdcom a intuíciou. Tým je nejako jasné, kým skutočne chcete byť. Všetko ostatné je druhotné.

Keď som bol mladý, vychádzala pozoruhodná publikácia nazvaná „Whole Earth Catalog“, ktorá patrila medzi biblie mojej generácie. Vytvoril ju nedaleko odtiaľ v Menlo Parku Stewart Brand a niesol ju jeho poetický dotyk. Bolo to koncom šesťdesiatych rokov, v dobe pred osobnými počítačmi a DTP, a tak katalóg vznikal na písacom stroji pomocou nožníc a fotoaparátov Polaroid. Bol to svojím spôsobom Google v papierovej forme, tridsaťpäť rokov predtým, ako sa tento vyhľadávač objavil. Bol idealistický, seznamoval s dôležitými nástrojmi a veľkými teóriami. Stewart s tím vydal niekoľko katalógov a keď nastal ich čas, vyšiel posledný. Bolo to v polovici sedemdesiatych rokov a ja som mal toľko rokov, koľko máte vy teraz. Na zadnej strane obálky bola na fotografii vidiecka cesta skoro ráno, taká cesta, na ktorej sa dá stopovať, ak máte tú dobrodružnú povahu. Pod ňou stálo: „Zachovajte si túžbu, zachovajte si bláznivosť.“ S týmto posledným odkazom sa loučili. Zachovajte si túžbu, zachovajte si bláznivosť. To som si vždy želal pre seba. A dnes, keď promóciu končíte a púšťate sa do nových vecí, to želám aj vám. Zachovajte si túžbu, zachovajte si bláznivosť! Ďakujem vám.

- Steve Jobs (1955-2011)

Steve Jobs

Přednáška na Stanforde

Steve Jobs

Tribute to Steve Jobs Think Different

Steve Jobs

Steve Jobs Tribute

Steve Jobs

Celebrating Steve | October 5 | Apple

Steve Jobs

Remembering Steve Jobs

Steve Jobs

Here's to the crazy ones...

5 October 2011.

Dear Apple,
We send our sincere condolences. The world lost amazing genius - Steve. But his spirit will be live with us forever, his inspirations will push us to make the world better. Sincerely,

- Intersat Design Studio